Separačná úzkosť u detí a dospelých: príčiny a riešenia

Úvod

Separačná úzkosť sa najčastejšie vyskytuje u malých detí od šiestich mesiacov do troch rokov, keď je strach z odlúčenia normálnym vývojovým štádiom. U niektorých jedincov však môže tento stav pretrvávať alebo sa objaviť neskôr v živote, čo môže viesť k vážnym emocionálnym problémom a problémom so správaním.

Separačná úzkosť je často reakciou na stresové situácie, ako je nástup do materskej školy, zmena bydliska alebo strata blízkej osoby – podrobnejšie sa tomu budeme venovať neskôr. Rozpoznanie a liečba separačnej úzkosti je kľúčom k zabezpečeniu zdravého psychického vývoja a pohody jedinca.

Príčiny separačnej úzkosti sú komplexné a zahŕňajú kombináciu genetických, biologických a environmentálnych faktorov. Ide o prirodzenú súčasť vývoja jedinca, ak sa objavuje medzi 6. a 12. mesiacom a môže pretrvávať až do veku troch rokov. Tu sú uvedené niektoré z hlavných príčin:

Prejavy separačnej úzkosti

Úzkosť z odlúčenia sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi, ktoré sa líšia v závislosti od veku a individuálnych charakteristík jednotlivca. Nižšie uvádzame niektoré z najčastejších prejavov separačnej úzkosti u malých detí:
 

• Intenzívny strach alebo úzkosť pri odlúčení od rodiča alebo opatrovateľa.
• Nočné mory s témou odlúčenia.
• Fyzické príznaky, ako sú bolesti hlavy, žalúdočné ťažkosti alebo nevoľnosť pri očakávaní odlúčenia.
• Znechutenie navštevovať škôlku alebo iné miesta, kde dochádza k odlúčeniu.
• Prehnaná potreba byť neustále v prítomnosti rodiča alebo opatrovateľa a neustále kontrolovať ich prítomnosť.
   

Je však potrebné pripomenúť, že mnohé z týchto príznakov môžu byť typické pre iné ochorenia, ako sú iné typy úzkosti, porucha autistického spektra alebo obsedantno-kompulzívna porucha. Konečnú diagnózu, ktorá je dôležitá pre účinné zvládnutie problému, môže stanoviť len odborník (detský psychiater alebo klinický psychológ).

Separačná úzkosť u starších detí a dospievajúcich

Úzkosť z odlúčenia (známa aj ako porucha separačnej úzkosti) u starších detí je menej častá, ale o to závažnejšie sú jej dôsledky na ich vývoj a každodenný život. Staršie deti so separačnou úzkosťou často odmietajú chodiť do školy alebo majú výrazné problémy so sústredením počas vyučovania, čo vedie k absenciám a slabým školským výsledkom. U star­ších detí sa môžu prejaviť aj vyššie uvedené fyzické príznaky úzkosti, ktoré môžu viesť k častejším návštevám lekára.

Staršie deti môžu byť veľmi závislé od svojich rodičov, čo môže viesť k napätiu a konfliktom v rodine. Navyše rodičia často nevedia, ako vhodne reagovať, čo môže situáciu ešte zhoršiť. Môžu mať tiež problémy s nadväzovaním a udržiavaním priateľstiev, pretože sa boja byť mimo domova alebo bez rodičov. Výsledkom týchto obáv môže byť izolácia a osamelosť.

Je dôležité, aby rodičia a opatrovatelia starších detí s príznakmi separačnej úzkosti vyhľadali odbornú pomoc, pretože neliečené ťažkosti sa môžu preniesť do dospelosti. Psychoterapia môže byť veľmi účinná pri zvládaní príznakov úzkosti a zlepšení celkového fungovania dieťaťa.

Separačná úzkosť u dospelých

Úzkosť z odlúčenia nie je výlučne detským problémom, môže postihnúť aj dospelých. Podľa rôznych štúdií postihuje až 1 až 6 % dospelej populácie, čo rozhodne nie je zanedbateľné množstvo. Hlavným problémom sú, samozrejme, pracovné a sociálne problémy a úzkosť môže ovplyvniť schopnosť dospelých plniť si svoje pracovné povinnosti a spôsobiť časté absencie. Problematická môže byť aj nadmerná závislosť od partnera alebo rodinných príslušníkov. Dospelí môžu mať problém byť sami, čo môže viesť k napätým vzťahom a obmedzenej schopnosti robiť nezávislé rozhodnutia.

Dospelí so separačnou úzkosťou majú tiež obavy o blízkych. To môže byť do určitej miery pochopiteľné, napríklad pri vlastných potomkoch, ale problémom je intenzívny a iracionálny strach, že sa stane niečo zlé, ak nebudú s nimi. Tento strach môže byť vyčerpávajúci a ovplyvniť ich schopnosť fungovať v každodennom živote. Podobne ako deti, aj dospelí môžu pociťovať fyzické príznaky úzkosti, ako sú bolesti hlavy, nevoľnosť, rýchly tep a ťažkosti s dýchaním.

Na zvládnutie separačnej úzkosti u dospelých je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Kognitívno-behaviorálna terapia a iné formy psychoterapie môžu dospelým pomôcť pochopiť a zvládnuť ich úzkosť. V niektorých prípadoch sa môžu odporučiť dočasné lieky na zníženie intenzity príznakov.

Odporúčané postupy

Pri zvládaní separačnej úzkosti existuje niekoľko odporúčaných postupov, ktoré môžu pomôcť deťom aj dospelým. Tieto postupy zahŕňajú preventívne opatrenia aj intervenčné stratégie, ktoré sa zameriavajú na zmiernenie príznakov a zlepšenie celkovej pohody. Tu je niekoľko kľúčových odporúčaní:
 

• Vytváranie bezpečného a podporného prostredia: Je dôležité, aby sa jednotlivci cítili vo svojom prostredí bezpečne a podporovane. Rodičia by mali citlivo vnímať potreby svojich detí a poskytovať im dostatok lásky a uistenia. Pre dospelých je dôležité mať silnú podpornú sieť priateľov a rodiny.
• Postupné vystavovanie stresorom: Postupné vystavovanie situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť, môže pomôcť znížiť jej intenzitu. Tento proces by však mal byť postupný a pod dohľadom odborníka. U detí to môže znamenať krátkodobé odlúčenie, ktoré sa postupne predlžuje.
• Učenie sa relaxačným technikám: Relaxačné techniky, ako je hlboké dýchanie, meditácia alebo progresívna svalová relaxácia, môžu byť veľmi účinné pri znižovaní úzkosti. Tieto techniky môžu jednotlivcom pomôcť lepšie zvládať stresové situácie a zlepšiť ich celkovú pohodu.
• Rozvoj sociálnych zručností: Deti a dospelí môžu mať prospech z rozvoja sociálnych zručností, ktoré im pomôžu lepšie nadväzovať a udržiavať vzťahy. Môže to zahŕňať tréning komunikácie, asertivity a riešenia konfliktov.
• Regulárny režim: Pravidelný denný režim môže poskytnúť pocit bezpečia a predvídateľnosti, čo často pomáha znížiť úzkosť. Pre deti je dôležité, aby mali pravidelný čas na spánok, jedlo a hranie. Pre dospelých môže pravidelná rutina zahŕňať pevný pracovný čas, pravidelné cvičenie a čas vyhradený na relaxáciu.
• Otvorená komunikácia: Podporovanie otvorenej komunikácie o pocitoch a obavách môže jednotlivcom pomôcť lepšie pochopiť a zvládnuť svoje úzkosti. Rodičia by mali svoje deti vypočuť a poskytnúť im podporu bez posudzovania. Dospelí by potom mali mať dôveryhodnú osobu, s ktorou môžu otvorene hovoriť o svojich obavách (blízky priateľ, terapeut).
   

Vykonávanie týchto odporúčaných postupov môže významne prispieť k zníženiu príznakov separačnej úzkosti a k zlepšeniu kvality života postihnutých.

Liečba a terapia

Cieľom účinnej liečby je znížiť príznaky úzkosti a zlepšiť schopnosť jednotlivca fungovať v každodennom živote. Jednou z najúčinnejších foriem terapie na liečbu separačnej úzkosti je kognitívna behaviorálna terapia. Tá pomáha deťom a dospelým identifikovať a zmeniť negatívne vzorce myslenia a správania, ktoré prispievajú k ich úzkosti. Zahŕňa techniky, ako je expozičná terapia a nácvik relaxačných techník.

Rodinná terapia (alebo rodinné poradenstvo) môže byť obzvlášť užitočná pre deti. Táto forma terapie sa zameriava na zlepšenie komunikácie a podpory v rodine a na riešenie problémov, ktoré môžu prispievať k úzkosti dieťaťa. Deti využívajú aj hernú terapiu, ktorá im umožňuje vyjadriť svoje pocity a obavy prostredníctvom hry. Terapeut používa rôzne techniky hry, aby dieťaťu pomohol zvládnuť úzkosť a vyvinúť zdravé stratégie zvládania.

Podporné skupiny môžu byť prospešné pre deti aj dospelých. Účastníci týchto skupín sa môžu navzájom podeliť o svoje skúsenosti a stratégie zvládania, čo im môže poskytnúť pocit spolupatričnosti a podpory. V niektorých prípadoch sa môžu odporučiť lieky na zníženie intenzity príznakov úzkosti.

Antidepresíva a anxiolytiká (lieky proti úzkosti) vám môže predpísať lekár. Samotné lieky však nie sú riešením a vždy by sa mali kombinovať so psychoterapiou a starostlivo sledovať lekárom. Každý človek je iný, preto je dôležité prispôsobiť plán liečby individuálnym potrebám pacienta.

Prevencia separačnej úzkosti

Prevencia separačnej úzkosti je kľúčom k minimalizácii rizika vzniku tohto stavu a k zabezpečeniu zdravého psychického vývoja. Existuje niekoľko stratégií, ktoré môžu pomôcť predchádzať vzniku separačnej úzkosti u detí a dospelých:
 

• Zabezpečenie bezpečného a stabilného prostredia: Zabezpečenie stabilného a bezpečného prostredia, v ktorom sa jednotlivci cítia chránení a milovaní, je pre všetkých nevyhnutné. Deti potrebujú rutinu a predvídateľnosť, aby mali pocit bezpečia.
• Podporovanie nezávislosti: Podporovanie detí, aby sa postupne osamostatňovali – napríklad, aby mohli tráviť čas s inými členmi rodiny alebo priateľmi bez prítomnosti rodičov.
• Otvorená komunikácia: Podporovanie otvorenej komunikácie o pocitoch a obavách môže pomôcť predchádzať separačnej úzkosti. Rodičia by mali byť k dispozícii a ochotní vypočuť svoje deti.
• Vytváranie pozitívnych skúseností s odlúčením: Krát­kodobé odlúčenia, ktoré sa postupne predlžujú, môžu deťom ukázať, že odlúčenie je normálne a bezpečné.
• Modelovanie zdravého zvládania úzkosti: Rodičia a opatrovatelia môžu slúžiť ako vzory zdravého zvládania úzkosti. Ak deti vidia, že ich rodičia efektívne zvládajú stres a úzkosť, môžu sa naučiť podobné stratégie.
• Včasná intervencia: Ak sa začnú objavovať príznaky separačnej úzkosti, je dôležité čo najskôr vyhľadať pomoc. Včasná intervencia môže zabrániť tomu, aby sa príznaky úzkosti zhoršili a stali sa chronickými.
   

Prevencia separačnej úzkosti si vyžaduje kombináciu podpory, komunikácie a praktických stratégií. Vytvorením prostredia, ktoré podporuje bezpečnosť a nezávislosť, môžeme znížiť riziko vzniku separačnej úzkosti a podporiť zdravý psychický vývoj.

Časté mýty o separačnej úzkosti

Záver

Separačná úzkosť je komplexná a často náročná porucha, ktorá môže postihovať jednotlivcov v rôznych fázach života, nielen v ranom detstve. Jej príčiny sú mnohostranné a zahŕňajú genetické, biologické a environmentálne faktory. Prejavy separačnej úzkosti môžu výrazne ovplyvniť kvalitu života postihnutých osôb, a preto je dôležité poruchu včas rozpoznať a adekvátne liečiť.

Účinná liečba zahŕňa kombináciu psychoterapeu­tických prístupov, ako je kognitívno-behaviorálna terapia, a v niektorých prípadoch aj lieky.
Prevencia separačnej úzkosti zahŕňa vytvorenie bezpečného prostredia, podporu nezávislosti a otvorenú komunikáciu o pocitoch a obavách.

Tento článok slúži len na vzdelávacie účely a nenahrádza odborné lekárske poradenstvo. Konkrétne odporúčania vždy konzultujte s kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom.

Zdroje

https://www.ncbi­.nlm.nih.gov/pmc/ar­ticles/PMC2846­894/

https://pubmed­.ncbi.nlm.nih­.gov/32809628/

https://www.psycho­logytoday.com/in­tl/conditions/se­paration-anxiety

https://www.the­recoveryvilla­ge.com/mental-health/separation-anxiety/separation-anxiety-statistics/

https://www.me­dicalnewstoda­y.com/articles/322070

https://www.ma­yoclinic.org/di­seases-conditions/se­paration-anxiety-disorder/symptoms-causes/syc-20377455

https://www.he­althline.com/he­alth/anxiety/se­paration-anxiety

https://my.cle­velandclinic.or­g/health/dise­ases/23142-separation-anxiety

https://www.stan­fordchildrens­.org/en/topic/de­fault?id=sepa­ration-anxiety-disorder-in-children-90-P02582

https://www.u­nicef.org/paren­ting/child-care/managing-child-separation-anxiety